sv. Klement Mária Hofbauer  nie je svätec podľa nejakej schémy. Bol a zostal ľudský, od prirodzenosti impulzívny „ takže často jednal unáhlene a hovoril nevľúdne ... „. Vedel o svojich slabostiach a neospravedlňoval ich. Rázne, s dávkou sebairónie sa priznal : „ Áno, bohužiaľ, je to moja chyba. Ale ďakujem Pánu Bohu. Núti ma to byť pokorným a chráni ma pred pýchou. Keby som túto chybu nemal, mal by som pokušenie bozkávať si vlastnú ruku a mať rešpekt sám pred sebou......“.

    Do tejto  „hrubej škrupiny“ Boh vložil široké srdce. Chudobní a maličkí, zanedbaní a zúfalci našli v ňom nezištného priateľa. Klementa nie je možné zasadiť do nejakej schémy. Klement bol pustovník, apoštolský vandrák, veľmi šťastná zmiešanina  hlboko vnútorného a činne podnikavého života.

    Tento muž viery žil vo veľmi zlých časoch, v storočí nepriateľskom voči cirkvi a voči kláštorom. Kam prišiel, stal sa živým znamením rozporu. Mnohí ho obdivovali a zamilovali si ho, z druhej strany ho nepriatelia prenasledovali na všetkých cestách. Jeho meno stálo nepretržite na čiernej listine.

    Narodil sa  26. decembra 1751 v Tasoviciach, v dedinke neďaleko Znojma v Rakúskom pohraničí. Otec - čech sa pôvodne volal Pavol Dvořák, no keď sa priženil do Tasovíc, dal si zmeniť meno na Hofbauer. Sv. Klement bol pokrstený ako Ján. Meno Klement získal neskôr.  Bol v poradí 9.  z  12  detí. Keď prišlo 12. dieťa na svet už nežil jeho otec. Vyrastal ako polosirota.  Keď jeho otec umrel, ukázala jeho mama na kríž a povedala mu : „ Moje dieťa, od dnes je Tento tvoj otec“. A tohoto nového otca si Klement ctil do konca svojho života.

    Klement sa vyučil za pekára u majstra  Františka Dobeša v Znojme.  V tom čase bol pod veľkým vplyvom premonštrátov z kláštora v Louke. Mal veľkú túžbu stať sa kňazom, no nemal na to prostriedky. Táto túžba ho dlhé roky hnala po rôznych pútnických a pustovníckych chodníčkoch. Od svojich 24. rokov  do 33. rokov  Klement podnikal často veľmi namáhavé pešie púte. /veľa krát bol v Ríme/. Pre Klementa Hofbauera bola doba pustovníctva noviciátom jeho života. V tomto čase ako pustovník obdržal od biskupa meno Klement, ku ktorému si z veľkej úcty k Panne Márii pridával meno Mária.

    Na pútnických miestach často Klementa sprevádzal jeho priateľ Petr Kunzmann, tiež pekársky učeň. Keď sa v Rakúsku v rokoch 1781 - 82 situácia priostrila, rozhodli sa „pustovníčiť“ spolu v cirkevnom štáte - v Ríme. Takto spolu pustovníčili s požehnaním biskupa Barnabáša Chiara Monte, budúceho pápeža Pia VII v Tivoli pri Ríme.  Po štúdiách na univerzite vo Viedni sa spolu so svojim priateľom, spolužiakom  Tadeášom  Hublom vyberá Klement znovu do Ríma.  Vtedy mu zvláštna príhoda, otvorila cestu ku redemptoristom. Bol to zvon kostola sv. Juliána, ktorý ako prvý v to ráno zvonil a pritiahol dvoch pútnikov na sv. omšu.  Bol to kostol redemptoristov. Jeden chlapec im na otázku „ čí je to kostol?“ povedal: „ To sú redemptoristi a Vy budete jeden z nich“. Tento deň určil ďalšie Klementove  životné smerovanie. Spolu s Hublom  vstúpili k redemptoristom. Za necelý rok od augusta 1784 do marca 1785 boli prijatí do rehole a 29. marca vysvätení za kňazov. Už v jeseni 1875 , ako jediní netalianski redemptoristi, boli Klement s Tadeášom poslaní rozšíriť kongregáciu na sever od   Álp.

Bratstvo sv. Bennona  vo Varšave

 Nakoľko vo Viedni bola veľmi nepriaznivá situácia, v tom čase cisár Jozef II.  v Rakúsko-Uhorskej monarchii zrušil viac ako 800 kláštorov, založiť kláštor vo Viedni bola úplne zbytočná námaha. Predsa len nejaký význam to malo: Klement Hofbauer a Hubl tam stretli starého priateľa Kunzmanna  a všetci traja sa vybrali do Varšavy.

Naskytla sa im príležitosť duchovnej správy v charitnom diele, ktoré udržiavalo bratstvo sv. Bennona. Po zrušení rehole jezuitov kostol aj ostatné objekty beznádejne chátrali. Do tohoto projektu ich pritlačil samotný kráľ Stanislav II. a pápežský nuncius Saluzzo. Traja priatelia boli totiž Nemci /Rakúšania /.

    Čo Hofbauer vo Varšave vykonal za ďalších  20 rokov hraničí so zázrakom. Varšava prežila veľa krviprelievania, v decembri Klement píše predstavenému do Ríma: „Pri dobití predmestia Praga bolo pobitých 16 000 tisíc ľudí - mužov, žien, detí, my sme sa museli na to dívať rovno pred  našim domom“. V roku 1807 dobil Varšavu Napoleon, ktorý osobne dáva redemptoristov nakoniec z Varšavy vyhnať. Vo Varšave urobili traja priatelia na čele s Klementom obrovské dielo. Založili tieto školy:

· škola pre chudobných a siroty /400 - 500 detí/

· latinská škola

· priemyslová škola

· učňovská škola

· rodinná škola pre zanedbané dievčatá

· sirotinec pre 40 - 60 detí

    Týmto školám sa Klement venoval celým svojim srdcom.  Často musel vlastnými rukami zbavovať deti hmyzu, umývať ich. Sám hovoril: „To bolo moje pekné zamestnanie“.

    Po celý čas existencie misie, museli redemptoristi zápasiť s finančnými problémami. Často chodil Klement pre svoje sirôtky žobrať. Často ho s nenávisťou vyhnali. Hovorí sa o ňom, že keď ho raz jeden muž s nenávisťou odohnal a pľuval naňho , Klement zostal kľudný a povedal: „Toto bolo pre mňa, a teraz ešte niečo pre moje sirôtky“. Niekedy, keď bolo veľmi zle, Klement sa odobral do kostola a zaklopal na dvierka bohostánku a úpenlivo žiadal: „Pane, pomôž, už je čas!“

    Po čase si poľská vláda uvedomila nezištnú prácu redemptoristov  a začala im pomáhať. No keď v roku 1796 prišla k moci pruská vláda  a šikanovanie  počas desiatich rokov bolo na dennom poriadku. Okrem škôl sa redemptoristi v čase osvietenectva, ktoré hlásalo strohú liturgiu bez kázní, zameriavali na slávenie slávnostných omší každý deň s každodenným kázaním. Klement bol v kázaní veľký majster. Jeho slová boli vždy hlboko premeditované a jednoducho podané, aby ho rozumeli všetci. U sv. Bennona sa celý deň spovedalo, spovednice boli stále obliehané. Kláštor u sv. Bennona pôsobil ako magnet. Každý tam mal otvorené dvere, Prusi, Poliaci, Rusi, Židia, kňazi - jednoducho všetci. Počas trvania komunity sa počet členov z 3 rozrástol na 65.

Štvaný na všetkých cestách /1795-1808/

  Klementov veľký sen bolo zriadiť pevný seminár pre vzdelávanie misionárov. Chcel vytvoriť veľkú základňu pre potreby celej cirkvi . Za tým účelom pokúsil sa zriadiť kláštory redemptoristov na viacerých miestach:

·       1795 - Lotyšsko /Kurland/ - dom Mitau

·       1797 - 98  - Wollerau - Švajčiarsko

·       1799 - Heilige Linde /sv. Lipa/ - Prusko

·       1802-1805 - Jestetten /Hora Tábor/ - Nemecko

·       1805-1807 - Triberg - Nemecko

·       1805-1807 - Babenhausen Chur

·       1807-jún - zomrel otec Hubl

·       1808 - zrušenie misie u sv. Bennona

  Všetky tieto pokusy mali veľmi podobný scenár. Redemptoristi všade zdvihli masy ľudí. Ľudia chodili na kázne, na púte, čo však vadilo štátnym úradníkom. Po krátkej dobe si  vždy našli ako ich z miesta pôsobenia vyhnať. Redemptoristi často museli opustiť svoje pôsobiská v zimných mesiacoch a putovať cez studené Alpy - samozrejme peši. Táto veľká nepriazeň, poznačená častým vypočúvaním a väznením /raz bol Klement 106 dní vo väzení/ spôsobila, že sa Klement 2 x psychicky zrútil. Celá jeho enormná námaha vždy akoby bola úplne k ničomu. Veľkosť svätca bola v tom, že sa vedel vždy pozbierať, prijať Božiu vôľu a kráčať ďalej.

    Ťažké rany pokračovali ďalej. Najprv to bola smrť verného priateľa Hublla  a o rok neskôr - 1808, úplné zrušenie misie v kláštore sv. Benonna vo Varšave, iniciované samým Napoleonom. Rehoľníci boli zavretí v pevnosti Kusten a následne úplne rozprášení. Klement sa spolu s bratom Martinom Starkom dostal s prázdnymi rukami po ťažkej ceste do Viedne.  Tu ho „uvítali“ podľa svojho spôsobu a znovu ho zavreli ako domnelého kostolného zlodeja.

    Celoživotné  Klementove dielo bolo v troskách. Klement Mária Hofbauer bol veľmi húževnatej povahy . V ťažkom postavení síce nikdy neprepadol rezignácii, ale ako sme už spomínali stalo sa, že sa zrútil - nevládal. Hofbauer sa nechal Bohom uchvátiť, Bohom poslať a Bohom viesť. Už za jeho života ho na viacerých miestach označovali za svätého.

Apoštol Viedne

    V čase príchodu Klementa do Viedne panoval v krajine cisár František II. I keď František bol viac naklonený katolicizmu, v Rakúsku ešte pevne panoval duch osvietenectva. Onedlho po príchode do Viedne sa Klement stal spovedníkom a správcom kostola sv. Uršule. Klement dostal ubytovanie v malom dome na druhom poschodí, ktorý patril reholi uršulínok. Tu žil až do konca svojho života. Tento malý byt sa stal miestom stretávania význačných osobností Viedne, ale hlavne študentov, ktorý tu mali otvorené dvere 24 hodín denne. Bol vyhľadávaným spovedníkom - mal zvláštnu milosť vidieť do najhlbšieho vnútra človeka.

    Klement denne chodieval  do najchudobnejšej štvrte Viedne. Pod svojim širokým plášťom nosil jedlo, šatstvo svojim biednym priateľom. Chudobní boli jeho každodennými hosťami aj v jeho „malom kláštore“. Jeho izba bola vždy plná žobrákov, vojakov, študentov a vždy sa našlo aj niečo pod zub pre týchto ľudí. Mnohí svedkovia tvrdia, že Klement urobil zázrak - rozmnožil chlieb. Klement bol jeden z nich, „ako chudobný žil s chudobnými“.

    Za 12 rokov pripravil Klement na smrť vyše 2 000 ľudí. Spomína sa príhoda, že raz bol pri váženom umierajúcom mužovi, ten ho s veľkým hnevom od seba vyháňal, nechcel sa dať spovedať. Pri dverách Klement ostal stáť a čakal. Keď sa ho muž pýtal, prečo už nejde ,odvetil: “Chcel by som aspoň raz vidieť ako umiera zavrhnutý človek“. Po týchto slovách sa muž vyspovedal a vďačne si pritískal kríž s Klementovou rukou na prsiach.

    Kostol u uršulínok sa postupne stal najnavštevovanejším kostolom vo Viedni. Vo svojich kázňach Klement hovorieval : „Keď dieťa spadne, ostane chvíľu ležať, ostane na mieste, kde spadlo, plače, kričí a tlčie do zeme okolo seba , avšak dospelý vstane a ide ďalej...“ V očiach rakúskej polície je Hofbauer už oddávna nebezpečný muž. Výpočet jeho previnení je veľmi dlhý a stále rastie. Keď sa ho niekto opýtal, či ho nerozčuľuje zloba jeho nepriateľov, ukázal svoje dlane a povedal : „Pozrite sa na moje ruky. Nie sú zakrvavené. Ešte som neprelial žiadnu krv... „ Vlastne musíme nepriateľov pokladať za svojich dobrodincov, pretože nám pomáhajú dostať sa do neba, taká bola jeho mienka.

    Po jednom falošnom obvinení, jeho nepriatelia sa ho pokúšajú vyhnať z Rakúska. Úradníkom sa dokonca podarilo dať podpísať cisárovi dekrét o preložení Hofbauera z Viedne. Panovník si myslel, že Hofbauer sám chce odísť, tak dekrét o vysťahovaní podpísal práve na 67 -te narodeniny svätca, 26. decembra 1818. Táto správa ho zlomila. Dňa 28.1.1819 píše Klement list biskupovi. Tak sa odhalil podvod. Po intervencii biskupa a dokonca aj pápeža Pia VII. sa  začína celá aféra znovu vyšetrovať. Dňa 23. mája 1819 cisár František II. nariaďuje, aby Hofbauer vo Viedni zostal a predložil stanovy svojej rehoľnej spoločnosti.

   To je veľký obrat. Ale to už Klementovi ostávalo len pár mesiacov života. Keď v marci  1820 ležal na smrteľnej posteli stále si šepkal svoju obľúbenú modlitbu : „Ako chce Boh, čo chce Boh, a kedy chce Boh.“ Je 15. marec. Svätcov úmrtný deň. Jeho posledné slová boli : „Modlite sa, zvoní Anjel Pána!“ Všetci pokľakli a modlili sa. Keď vstali Klement bol mŕtvy. Správa o Klementovej smrti sa rozšírila po Viedni ako blesk.

Spočiatku mu pripravovali dôstojný tichý pohreb. No všetko sa zmenilo. Najprv ktosi poslal zadarmo vzácnu rakvu. Potom dole pred smútočným domom sa postupne radili vznešené panstvo, študenti, seminaristi, kňazi, žobráci, vandráci, obyčajní chudobní ľudia. Zišlo sa tisíce ľudí z mesta aj z odľahlých predmestí. Pohreb tohoto jednoduchého redemptoristu bol jeden z najveľkolepejších pohrebov, aké Viedeň videla. Pápežský nuncius napísal : „Zdá sa ,že ho Boh chcel odškodniť po smrti týmto triumfom za všetky prenasledovania, ktoré musel vo svojom živote vytrpieť.“

Podpísania dekrétu a povolení kongregácie v Rakúsku sa  Klement už nedožil. Rehoľa dostala k dispozícii krásny kostol uprostred Viedne - Mária am Gestade (Mária na nábreží).Po jeho smrti rehoľa neuveriteľne rástla. V roku 1822 mala už 49 členov. Hofbauerov sen, rozšíriť kongregáciu na sever od Álp sa splnil. Zrno muselo odumrieť, aby vydalo mnohonásobnú úrodu.

Svätec uprostred nás

Od svojich vrstovníkov bol Klement hodnotený ako muž krajnej priamosti a poctivosti. Všetko, čo súviselo s podvodom, pretvárkou a vonkajšou okázalosťou, mu bolo cudzie. V žiadnom prípade si ho nemôžeme predstavovať ako nejakého nadčloveka. Práve naopak, bol veľmi ľudský a mal veľmi prchkú povahu, ktorú často musel s veľkým úsilím krotiť. Stala sa mu aj táto veselá príhoda. Raz, keď sa nezhodol so svojimi spolubratmi, ktorých mal však veľmi rád, vraví im : „Robte si, čo chcete. Ja už s Vami nemôžem vydržať. Radšej pôjdem do Ameriky.“ Aj sa vybral, no za chvíľu ho zlosť prešla. V kostole p. Márie pomocnice, do ktorého po ceste vošiel, ho prepadla trpká ľútosť. I modlil sa k nej : „Ty si pomohla už toľkým ľuďom v tiesni. Dnes musíš pomôcť aj mne z kaluže.  Ideálne riešenie by bolo, keby moji spolubratia prišli sem a požiadali ma, aby som sa vrátil domov.“ Mladí redemptoristi však neprišli. Klement vyšiel von a pomaly sa vracal naspäť. Zrazu za sebou počul hlasné zakašlanie. Spolubratia ho našli a prosili, aby sa vrátil domov.

    Klement bol pionierom vo svojej dobe, no nič nestratil na svojej príťažlivosti aj pre dnešného mladého človeka. Možno aj pre dnešného človeka bude znieť veľmi príťažlivo jeho obľúbená modlitba, ktorou zakončíme toto rozprávanie: „Ako chce Boh, čo chce Boh, a kedy chce Boh.“